obrazy
2017-súčasnosť
Aj keď je to stále ten istý Mikuška, v minulosti i v súčasnosti, v každom časovom období nájdeme v jeho maľbách nové myšlienky, ďalšie témy, tvarové i farebné variácie. Kým v minulosti v jeho tvorbe prevažovali pokojné, poetické jemne modelované i farebne tlmene tónované akordy modrej, okrovej a oranžovej, dnes k nim často pridáva dynamické staccato žltej, červenej či tmavomodrej. V niektorých obrazoch diváka až pohltí vášnivá a dramatická červená, či tajomná hĺbka tmavomodrého neznáma, ozvláštnená akcentami žiarivých strieborných a zlatých odleskov.
Ela Porubänová
V roku 2022 opäť prichádza s najnovšou kolekciou malieb a kresieb, ktoré na verejnosti predstavil prvýkrát. Ján Mikuška vsadil na reminiscencie, metafory, parafrázy, spomienky a predstavy v procese času, ktorý prežil sám so sebou a s umeleckou fantáziou vo svojom ateliéri. Tam paradoxne najčastejšie hľadá a prekvapivo aj stále nachádza novú a novú inšpiráciu. Vychádza so svojich minulých diel, kompozícií, formátov. Recykluje všetko čo už zažil, čo obdivuje, s čím sa stotožnil. Má to pre neho celoživotný význam, preto sa aj tieto podobenstvá a apely objavujú znovu v najnovšej sérii diel.
2012 - 2016
Autor hľadá nové výtvarné postupy, mení autorský rukopis a objavuje ďalšie inšpirácie a tvorivé impulzy. V reminiscenciách a spomienkach na umelecké začiatky komponuje do svojich malieb prvé komorné zátišia, vytvorené krátko po skončení školy. Akoby v týchto návratoch do nich ukrýval znamenia a duchovné paralely večného kolobehu života.
Ela Porubänová
Sugestívne a imaginatívne krajiny v sebe vždy niesli ďalšie dimenzie a tajomné odkazy. Najnovšie do nich ukrýva posolstvá o záchrane čoraz viac ohrozovanej prírody. Najmä stromy sú nositeľmi napätia medzi viditeľným a ukrytým pod povrchom. Raz hľadá magické asociácie v tajomnom svetle prebleskujúcom v ich korunách, inokedy sú prítomné už len ako neživé maľby z obrazu, umiestnené a zasadené do krajiny. V ďalších dielach ich symbolicky kladie na zlatý piedestál, tvorí im pomníky. Citlivo tak pomenúva krehkú rovnováhu medzi konaním človeka a záchranou prírody. Zamýšľa sa nad tým, ako sa nám všetko živé, krásne prirodzené a prírodné stráca pred očami a nostalgicky to zaznamenáva do svojich diel.
2008 - 2011
V dielach, akoby nekonečnom obklopenou krajinou sa často objavujú symboly civilizácie v podobe svetskej i duchovnej architektúry opustenej samoty, kostolíka, kríža, poľnej cesty, či vtáčích krídel, ktoré so skupinkami osamotených stromov vyvolávajú snové nálady melanchólie a nostalgie. V prostredí monumentálne komponovanej krajiny, z ktorej paradoxne vyžaruje neopakovateľný pocit intímnej atmosféry okamihu, majú významné postavenie kompozícia, farba i svetlo. Najmä dlhé, zväčša diagonálne svetelné lúče pretínajú a dynamizujú precízne budovanú a vrstvenú kompozíciu ako protipól mäkkým a rozplývavým farebným valérom. Homogénnosť farebných plôch často narúšajú geometrizujúce, na viac plánov členené kompozície niekoľkých tém: krajina v krajine, žena v krajine, zátišie v krajine, ktoré vzájomne vrství, prelína a kombinuje.
1998 - 2007
Mikuška, ktorý sa svojou tvorbou vzácne kompaktnou, konkrétnymi vývinovými obdobiami len minimálne ovplyvnenou a v časových súradniciach takmer nemennou nesnaží za každú cenu zaradiť do najaktuálnejších maliarskych výbojov, si vytvoril vlastný, výsostne individuálny a jednoznačne dešifrovateľný výtvarný jazyk.
Nemenej dôležité sa preňho stali aj podnety z umelecky priaznivého prostredia Nového Mesta nad Váhom, v ktorom tvorili významné osobnosti slovenskej výtvarnej kultúry.
Hlavný a zrejme trvalý vplyv naňho mala predovšetkým medzivojnová tvorba maliara Petra Matejku. Jána Mikušku zaujali hladkou šerosvitnou maľbou, s osobitou symbolikou a poetikou maľované melancholické portréty záhadných a tajomných žien, ktoré ho v rôznych modifikáciách inšpirujú dodnes.
V symbióze človeka a prírody sa z horizontu umelcovej krajiny vynárajú siluety éterických tajomných ženských postáv so záhadnými úsmevmi, raz nesmelo zahalené do anonymných línií a tvarov, inokedy odvážne stvárnené v zmyselnej nahote dokonalého ženského tela.
1973 - 1997
Ako maliar je výtvarne školený pre monumentálnu maľbu, ale už od začiatku svojej výtvarnej cesty, už 50 rokov rafinovane využíva získané poznatky aj vo svojom komornom maliarskom diele. Dodnes v jeho dielach vnímame priestor a výtvarné vzťahy v monumentálnych súvislostiach, ktoré dokáže brilantne vytvoriť aj na menších formátoch svojich malieb
Aj keď Ján Mikuška z času načas priblíži svoje diela verejnosti, ucelenými samostatnými výstavami sa nepredstavuje často. AJ keď sa tak dej, zvyčajne to býva pri príležitosti autorových životných jubileí.
Prvú výstavu mal už v roku 1973 v Gottwaldove (dnešnom Zlíne) spolu s akad. sochárom Milanom Struhárikom a trenčianskym akad. maliarom Mariánom Sučanským.